Ani neviem ako som preskočil povrazy okolo ringu, muselo to byť zvláštne, lebo rozhodca udivene zdvihol obočie. Spájam dlane v rukaviciach, ukláňam sa hlavnému rozhodcovi a potom rozhodcom po stranách ringu. Nikdy som si nepotrpel na takéto formality, ale keď už tam raz človek vstúpi, pomaly ho opantáva thajská atmosféra. Opäť na mňa prichádzajú tie myšlienky, že čo tu robím a prečo vlastne trénujem thajský box. Vzápätí si uvedomujem, že tu vlastne vôbec nechcem byť! Zaženiem nápad odísť domov a predstavujem si borcov, ktorých obdivujem za to, čo v ringu predvádzajú. Mike Zambidis, Yodthanong Photiratali alias Yodsanklai Fairtex - malí podsadití boxeri ako ja, ktorí aj napriek výškovej prevahe svojich súperov, dokážu vyhrávať na KO. V duchu si predstavujem Mikeove agresívne údery a Yodsanklaiov dokonalý prehľad v zápase. Nepomáha to, stále chcem ísť domov. Tréner mi hovorí niečo o tom, že sa musím naštvať a ja by som aj rád, ale stále to neprichádza.
Rozhodca nás volá do stredu ringu, aby nám v krátkosti zhrnul pravidlá. „Bojuje sa na tri kolá po dve minúty, keď poviem stop zastavíte, nechcem vidieť žiadne zakázané techniky…,” hovorí akosi pridlho, niektoré vety zopakuje v angličtine, môj súper je Poliak. Je odo mňa o hlavu vyšší, moje oči sú niekde v rovine jeho krku. Ani neviem prečo, ale zaujalo ma, že má na tele len pár chĺpkov a pritom som sa dočítal, že má 23 rokov. Rozhodca konečne skončil svoju úvodnú reč a vyzýva nás, aby sme si zrazili rukavice. Po pozdrave odchádzame ešte na chvíľu do svojich rohov. Počúvam posledné rady coacha a vykročím k svojmu protivníkovi. Neviem či mám strach, ale adrenalín si začína vyberať svoju daň. Srdce mi prudko bije, ťažko sa mi dýcha. Cítim sa stuhnutý a slabý, akoby som dva dni nespal. V tej chvíli si uvedomujem, že všetko, čo som sa naučil na tréningu, išlo niekam preč a ja to neviem nájsť. Hrozný pocit.
Nemám čas nad tým uvažovať, zazvonil gong a ja musím čeliť prvým úderom. Súper je nervózny ako ja, ale rieši to agresivitou. Skúsim nejaké kopy, sú však príliš pomalé a slabé, nič mu tým nerobím. Dostávam kop spredu na rozkrok, noha sa však zošmykla po suspenzore. Nebolí to a tak nedvíham ruku, aby som zastavil zápas, namiesto toho kontrujem údermi. Väčšinu z nich vykryje, no aspoň tam len tak nestojím ako peň. Prijímam ďalšie údery, súper si dovoľuje čoraz viac a pokúša sa o clinch - zápasenie v postoji. Chytí ma okolo krku, ale nesnaží sa ma strhnúť na zem, radšej mi kolenami okopáva rebrá. Buď ho však nenaučili, ako sa to robí, alebo na to v zápale boja zabudol, lebo jeho kolená sú slabé. Ignorujem ich a pritisnem sa k nemu ešte silnejšie, aby nás po chvíli nečinnosti rozhodca rozdelil. Za chvíľu končí prvé kolo. Stojím v rohu a počúvam, že mi to ide dobre, len mám viac „makať“ a dávať si pozor na tie kolená. Rozumiem, síce mi to nič nerobí, ale zle to vyzerá. Neverím však, že som to kolo zvládol, bol som strašný a ak to takto pôjde ďalej, skončím veľmi zle. Gong trikrát zazvonil, musím tam ísť opäť.
Prichádza prvá výmena úderov, vyhýbam sa pravému háku a kontrujem kopom do stehna. Súpera to rozhodilo, stratil rovnováhu a tak mám čas na tvrdý hák do hlavy. Muselo to vyzerať dobre, počujem krik divákov. Zdá sa, že toto by mohla byť cesta. Naznačujem údery na hlavu a popri tom mu okopávam nohy. Funguje to, protivník sa vôbec nezmohol na odpoveď, nevie, ktorú časť tela si má kryť skôr. Pomaly sa do toho dostávam a cítim, že začínam byť pánom ringu. Po dlhej chvíli Poliak konečne príde na to, ako sa brániť a blokuje moje kopy holeňou. Znovu sa pokúša clinchovať, tentoraz však preberám iniciatívu ja a hádžem ho o zem. Neurobil som to dovoleným spôsobom, ale je mi to jedno, hlavne nech je vidieť, kto má navrch. Rozhodca ma na to upozorňuje, ale tvári sa zhovievavo. Je to „sympaťák“. Končí kolo a ja spokojne odchádzam do rohu.
Záver zápasu je opäť v mojej réžii. Zvolil som podobnú taktiku ako predtým, idem mu po nohách, ale tento raz údery iba nenaznačujem, púšťam ich naplno. Protivník sa zase snaží clinchovať a zase končí na zemi. „Aspoň niečo si z toho tréningu pamätám,“ pomyslím si a vzápätí sa čudujem, že počas zápasu stíham aj myslieť. Znovu kopem na nohu, ale trafil som mu koleno. Viem, že ma to bude bolieť, ale teraz to nevnímam. Po chvíli sa púšťame do boxerskej prestrelky, som pomalý a mám pocit, že tie rukavice vážia sto kíl. On je však ešte pomalší a zrazu padá po pravom háku na zem. Zvláštne, vôbec sa mi tie údery nezdali také silné. Súper sa rýchlo zbiera zo zeme, akoby sa nič nestalo, ale je vidieť, že je otrasený. Rozhodca teraz nahlas počíta do desať, aby mu dal čas na spamätanie a ja odchádzam oddychovať do rohu. Dvíham ruky do víťazného gesta a tvárim sa ako majster sveta. Krásny pocit. Mám chuť toho chalana poslať na zem ešte raz a nervózne čakám, kým ma na neho konečne pustia. Zrazu sa však zarazím a spomeniem si na to, čo som počul o thajských bojovníkoch. Tí sa niekedy bijú aj každý týždeň a z toho čo zarobia, žije celá rodina. Preto sa snažia vyhýbať zraneniam a ak jasne vyhrávajú, zvyšok zápasu odboxujú uvoľnene a opatrne. Zdá sa mi to rozumné a tak sa už radšej o nič vážnejšie nepokúšam.
Zápas skončil, rozhodca nás volá k sebe a čaká sa na výsledky. Istý svojím víťazstvom, dvíham nad seba ruku, ešte predtým ako je rozhodnuté. Trochu trápna póza, keďže v celej hale je asi päť ľudí, ktorých zaujíma či vyhrám alebo nie, ale je mi to jedno. O pár sekúnd je to už potvrdené, vyhral som 3:0 na body. Prichádzam k protivníkovi a v tej chvíli ho považujem za najlepšieho kamaráta. Objímam ho a ďakujem v angličtine za dobrý zápas, aj keď sa na to pravdepodobne nedalo pozerať. Ospravedlňuje nás však, že on stál v ringu prvýkrát a ja druhý. Unavený krívajúc odchádzam k ľuďom z môjho klubu. Sú radi, že som vyhral a ja som rád, že to mám konečne za sebou. Škoda len, že som zase zabudol na tie kolená a lakte.
